Princíp svetiel

Pár týždňov po prečítaní Genesis 1 mi v mysli neustále kolujú súvislosti s myšlienkou, že až v ŠTVRTÝ deň bolo stvorené slnko. K tomu, aby bolo svetlo, nebolo primárne potrebné. Lebo SVETLO bolo už od PRVÉHO dňa. Nikdy mi to nejak nedoplo, no teraz sa nemôžem vyhnúť porovnávaniu slnka so Svetlom. A to mi pripomína, aké fatálne dôležité je Svetlo pre môj život, totiž len Ono osvetľuje ničotu a prázdnotu, len Ono je zdrojom zrodu niečoho z ničoho a dokáže prelomiť temno. Nikdy nezapadá a neprestáva svietiť. Naopak slnko dáva život len hmatateľnému, no prázdnota nezmizne. Slnko zapadá, má zatmenie, málokedy svieti v plnom svetle. Jeho svetlo je síce príjemné , užitočné, zohrieva, avšak je nespoľahlivé. Keď ho najviac potrebujeme - v noci, vtedy tam nie je. A predsa sa na moje slnká spolieham častokrát viac, než na Svetlo. Všetky prirodzené radosti môjho života sú úžasné, osvecujú ma i hrejú, no nie sú stále, ako ani ja neviem byť. A preto tak nevyhnutne potrebujem Svetlo! Tento zdroj neviditeľného večného života, pravdy, pokoja, radosti, ktoré prelomí temnotu, vyženie ničotu a stvorí z ničoho niečo. A že kde toto fantastické Svetlo je? Ako Ho nájdem? Je blízko, hneď tu pre mne, vo mne, lebo Ono je Kristus (Ján 8:12) a Ono je Slovo (Žalm 119:105). Áno tak je blízko.